Princ a Ruža 8 - END

-A kurva- zanadával Deidara, keď sa rozleteli dvere.

-Čo, chýbal som ti, ha?- úlisne sa zaškeril Hidan. Odkopol trosky dverí do kúta a popodišiel bližšie k svojmu väzňovi. Chytil ho pod bradou a nasilu mu zdvyhol hlavu. Stretol sa so silným, neoblomným vzdorovitým pohľadom...

-Ty malý had...- zasmial sa. -Veď ja si ťa pokorím!- zašepkal mu do ucha a odtiahol sa. Pustil ho, otočil sa k odchodu a..... len napriahol ruku, aby dal Deidarovi facku. Celou sa ozval zvuk dlane dopadajúcej na tvár. Rana bola silná. Tak silná, že Deidarovi drevená doska doslova "dala druhú". Ľavé líce mu krvácalo a bolo od dreva odraté. Na pravom svietila červená stopa po Hidanovej dlani.

Deidara vzhliadol. Napľul väzniteľovi do tváre. Ten sa len usmial a pľuvanec si zotrel.-Ale-ale...Si nejaký bojovný...-uškrnul sa. - No uvidíme, ako netýkavý budeš, keď urobím TOTO!- vykríkol a kopol do Gaaru.

-NIE!- skríkol bolestne Deidara. -Takže sme konečne našli tvoje slabé miesto, Dei?- škľabil sa Hidan a stúpil Gaarovi na hrudník. -Myslím že sa s ním ešte trošku pohrám!- adresoval blonďákovi posmešne.

Deidarovi po tvári stekali slzy hnevu. Spravodlivého hnevu. Avšak...zbytočného. Nemohol robiť nič...len sa dívať na to, ako ten parchant ubližuje jeho láske.

-GAARA PREBUĎ SA!- zvreskol hystericky. Gaara však nereagoval, bol v hlbokom bezvedomí....ako zakliaty. Dei sa mohol upokojovať len jedinou vetou...Len jedinou, ktprú si aj tak nemohol potvrdiť, a ktorá nedokázala kompenzovať tú internú bolesť, ktorú mu spôsobovali rany dopadajúce na Gaarovo telo. Akoby bili jeho...Tú vetu si stále v mysli opakoval, chytal sa jej ako sa topiaci chytá podávaného konára...

Keď nevníma, aspoň to necíti...

Stále si to v myšlienkach premietal. A zatiaľ sa musel pozerať na krv, stekajúcu z Gaarovho tela. Deidara bolestne vzlykol s každým kopancom či úderom, ktoré v hojnom počte uštedroval Hidan Gaarovi. Zrazu však prestal. Jeho noha darovala týranému posledný kopanec, Hidan sa obrátil a nechávajúc za sebou krvavé stopy sa poberal preč. Bez akéhokoľvek slova, vysvetlenia, objasnenia. Proste sa vzal a odišiel, ponechal vazňov svojmu osudu. Teda zatiaľ. Nechal ich dúfať či sa vráti, či nie, či ich zabije rýchlo alebo nechá pomaly umrieť od hladu a smädu...Nechal ich čakať. Treskol za sebou dverami na chodbe a vyšiel von z podzemia.

Deidara sa už nesnažil ovládať. Nechal svoje emócie vytrisknúť na povrch, a rozplakal sa. Preklínal deň kedy sa rozhodol prísť do Sunagakure no Sato... Keby to pred tými zasranými troma rokmi nebol urobil, všetko by teraz bolo v pohode!

Obviňoval sa. Za všetko čo sa stalo...Z čiernych myšlienok ho vytrhol až slabý zvuk... slabučký hlas...

-Dei...dei...- šepkal Gaara a z očí mu stiekli dve veľké slzy. -Dei...- zachrchlal a vypľul krv. Zatínal päste na zemi ako sa snažil vstať. Bolo počuť praskanie niekoľkých dolámaných rebier.... Gaara sa pokúšal postaviť. Nevzdával sa ani po treťom, štvrtom, piatom páde, stále sa vytrvalo posúval centimeter po centimetri k Deidarovi....Deidara vzlykol s každým nárazom kolien na podlahu......Gaara už bol takmer pri ňom, stačilo by len natiahuť ruku!

Stalo sa niečo hrozné..Niečo tak strašné, že Deidara sa znovu srdcervúco rozplakal. Okovy nepustily. Gaara rosebne pozrel na Deidaru a potom sa zrútil k zemi. Reťaz bola prikrátka! Musel zostať ležať asi meter od milovanej osoby, nemohol bližšie...nemohol natiahnuť spútané ruky a železný obojok na krku ho takisto nepustil. A popritom boli obaja presvedčení, že toto Hidan tiež urobil naschvál...Zomrú tu! Sami a nikto o nich nebude vedieť! Budú sa môcť len jeden na druhého pozerať, až do konca sa len pozerať ako ten druhý pomaly umiera....Bez možnosti sa ho dotknúť, pohladiť ho, pobozkať....naposledy.

Obaja plakali. Boli zničení. Tak hrozne ho nenávideli. Čo mu vlastne urobili? Sami bez pomoci tu neprežijú ani dva dni...Sú príliž slabí. Obom sa v hlave preháňa tá istá myšlienka...to isté slovo. Prečo.

...

Čas nikto nepočítal. Mohol prejsť deň, alebo len dvadsať minút. Gaara po celý čas striedavo upadal do mdlôb a znovu sa preberal na Deidarovo zúfalé volanie, Dei bol už na pokraji nervového zrútenia. A potom......

Vŕzganie dverí. Väzni boli už tak pasívne naladení a pripravení na smrť, že sa ani nepohli. Už chceli len umrieť. Už sa netrápiť, len v pokoji odísť...Zmierení s koncom čakali....A dúfali že smrť príde rýchlo a nebude to bolieť tak, ako by od Hidana čakali.

-Ale, ale chlapci! Prečo tie smutné tváričky?- začuli úlisný hlas a šialený smiech. Deidara zdvyhol hlavu a venoval Hidanovi neprítomný pohľad. Viečka mu padali a oči utekali, bol smädný a bolo mu zle.

-Ty....- zachripel a oblízol si popraskané pery. Hidan sa prestal smiať a pohŕdavo naňho pozrel.

-No tak čo, Deidara, pokorený? Konečne sa mi podvolíš, a urobíš čo chcem? Ostatne..aj keby nie, nevyzeráš nejak odhodlane vzdorovať mi!- škľabil sa Hidan, keď pomaly kráčal k svojim zajatcom. Spoza opaska vytiahol nôž, alebo akúsi malú dýku, a vrhol ju. Zapichla sa Deidarovi vedľa ucha.

-To len aby si videl, že som v tom dobrý.- povedal a vytiahol nožík z dosky. Odstúpil o pár krokov a samozrejme neyabudol stúpiť Gaarovi na ruku. V prstoch mu nepríjemne zapraskalo a Kazekage skrivil tvár bolesťou. Hidan znova hodil dýku, a tá sa zapichla možno dva milimetre od Deiovho krku.

Keď Hidan znova pristúpil k doske, nevitiahol nôž von, tak ako by každý čakal. Vytiahol malý kľúčik a odomkol Deidarovi okovy na nohách. Ten sa ho niekoľkokrát pokúsil kopnúť, ale jeho slabučké výpady boli zablokované a "odmenené" pár fackami. Keď ho väzniťeľ oslobodil od železného obojku, neudržal sa na nohách a spadol. Hidan ho okamžite zastúpil nohou. Chytil ho pod krkom a zdvyhol si ho do výšky očí.

-Teraz sa spolu trocha pohráme...- zašepkal chlípne a natlačil ho na stenu. Nasilu ho bozkávajúc z neho strhol posledný biedny kus oblečenia. Šmaril s ním o zem a držiac ho za krátke zlaté vlasy naňho doľahol celou váhou. Gaara sa vzopäl v reťaziach, ale nemohol robiť nič. Bol príliž slabý, aby sa pokúšal. Aj napriek tomu sa snažil vyrvať tie prekliate reťaze z tej poondiatej steny.

Hidan sa usmial. V zlomku sekundy chytil Deidaru za kolená a pritlačil mu ich k zemi pomaly až niekde pri hlave. Rozopol si nohavice a surovo doňho vnikol. Deidara vykríkol. Nemohol sa brániť, Hidan bol preňho prisilný. Pre Gaaru bo, Deidarov krik ako speed, Rayom akoby zabudol na únavu, šklbal sa v okovách až si úplne rozodral ruky aj krk....Ale stále nič nezmohol.

Deidara mal zavreté oči, zatnuté zuby a ticho vzlykal. Keď jeho trýznniteľ konečne dokončil svoje hrozné dielo, myslel si, že už je koniec...Koniec bolesti a utrpenia. Ale mýlil sa. Hidan vstal. V domnení že odchádza sa Deidara začal plaziť po zemi smerom ku Gaarovi, tvoriac za sebou stopu z vlastnej krvi.

Hidan však neodišiel. S diabolským úsmevom vytrhol z dosky dýku.

-Iwagakure no Deidara! Tu máš čo ti právom náleží, ty malý had!- skríkol a hodil. Nôž sa zaryl Deidarovi hlboko do chrbta. Prešiel pomedzi rebrá a prebodol pľúca. Dei zaskučal a skrútil sa na zemi...Už len kúsok...

Hidan sa stále sa smejúc pobral preč. Rýchlo opustil miestnosť a pokračoval niekam ďalej. Avšak teraz z podzemných chodieb neodišiel, len sa presunul. Inam.

...

-Gaara-san...- zachripel zranený Deidara, a jeho milenec si ho láskyplne a nežne privinul. Gaarove slzy dopadali na jaho tvár, stekali mu po čele až k jeho, taktiež plačúcim očiam. Z kútika úst mu stiekol tenký pramienok krvi. Vyhliadol ku Gaarovi. Keby tak mohol zdvyhnúťl ruku a zotrieť mu slzy. -Gaa-san, láska, neplač...- dostal zo seba s námahou. Vzápätí sa hrozne rozkašľal.

Celú bradu mal od krvi. Nemohol poriadne dýchať, dusil sa. -Gaara... P...prosím ...prosím ..ty vieš čo..- Ďalší záchvat kašľa. -po tebe...ch-chcem....Gaa-san..p..prosím..- chripel a neustále zavieral oči v návaloch bolesti. Gaara len vzlykal a zúfalo krútil hlavou.

-Nie! Ja nemôžem, nedokážem to, nemôžeš to po mne chcieť!- hovoril zúfalo.

-Gaara..pro-sím..-

-NIE!- vzlykal a objímal ho stále silnejšie a silnejšie.

-Prosím...Gaa..- zašepkal Deidara chrapľavo a prosebne sa pozrel na Gaaru. Ten mu pohľad opätoval, a jemne mu vytiahol nôž z chrbta. Nohou sa po zemi odsunul k setene a oprel sa. -Dei...- vzlykal. -Prisahám ti..Ja ti prisahám, že toho parchanta zabijem...A keď to urobím, tak sa potom na druhom svete stretneme, dobre? Je mi jedno že je nesmrteľný, je mi to jedno! Zabijem ho, nejako ho zabijem! Ale teraz sa musíme na chvíľku rozlúčiť, láska...- povedal a pobozkal svojho milenca. Dei si položil hlavu na jeho rameno...Gaara ho jednou rukou pevne objal, a druhou jemne zabodol nôž do jeho srca...

...

Objímal mŕtve telo a preklínal Hidana. Nežne ho chytil, položil na dlážku. Uhladil mu vlasy, otrel pery a tvár od krvi, zložil mu ruky. Nevšímajúc si dolámané rebrá a boľavé končatiny sa po štyroch resúval k miestu, kam sa vytratil vrah jeho lásky.

Vrah. Kto ho vlastne zabil? Veď ja som ho zavraždil, ja som vrahom...Ale HIDAN spôsobil jeho smrť, to on je zodpovedný! Prisahal som. A ja to dodržím, zabijem ho!

Plazil sa, lieyol po zemi alebo opierajúc sa o steny pomaly kráčal. Až našiel to, čo hľadal. Zaprel sa do kľučky a otvoril ťažké dvere. Naskytol sa mu pohľad na prekvapeného Hidana sediaceho za dreveným stolom s knihou.

-ZAPLATÍŠ MI, TY SVIŇA! ZAPLATÍŠ!- zvreskol tak nahlas, že to muselo byť počuť až do konohy...Vzápätí sa mu ale podlomili nohy, a tak na Hidanovo pobavenie spadol.

-Tak ty sa mi smeješ?- zasipel. Náhle sa steny v miestnosti začali drobiť. -TAK TY SA MI SMEJEŠ?!- zvreskol. -JA TI UKÁŽEM NIEČO SMIEŠNE! SABAKU KYUU!- vykríkol a Hidana okamžite obalili kilogramy a kilogramy piesku. -Sme pod povrchom zeme Vetra, ty pes. Tu je môj raj..-chrapľavo sa zasmial a diabolsky pozrel Hidanovi do tváre. -Si nesmrteľný. Ale uvidíme, ako sa pozviechaš keď budeš rozmetaný na milión kúskov, SABAKU SOUSOU!- vykríkol a rozosmial sa, keď sa piesok aj s Hidanom rozprskol na všetky strany.

...

-Prisahal som..-šepkal Gaara keď sa plazil späť do kobky, v ktorej zanechal Deidarovo telo. -Prisahal som a dodržal som.- zašepkal keď prechádyal dverami. -Prisahal som ti, dodržal som, čo som sľúbil...Teraz môžeme byť spolu.- zneli jeho slová keď si líhal na zem vedľa Deidaru. -Už idem, láska..- povedal, keď vyťahoval z milencovho tela nôž. -Milujem ťa...- zachripel, keď si prerezal obe zápästia hlbokými ranami. -Milujem...-

Zatvárali sa mu oči. Hľadel na svoju lásku, ako stojí nad ním a podáva mu ruku. Ruku. Už je dobre...no tak, už je dobre, len poď.... šepkal a usmieval sa. Gaara sa usmial tiež.

-Už idem miláčik....Už idem....-

END