Po troch rokoch
-PRINCE!- vletí krátkovlasý
blonďák do malej miestnosti. Dvere vykopol. Nadšený poskakuje po
miestnosti a dlhý plátenný plášť sa mu vlní okolo členkov. Nemá ruky,
ale dlhý plášť skrížený s ponchom to dokonale zakríva. Zlatá ofina mu
padá do očí a svetlé vlasy sa mu vzadu ježia. Má nerovnaké oči...Pravé
je modré, dokonale olemované čerňou hustých rias. Ľavé je iné.
Nesymetrické....Niečo je na ňom zvláštne. Celú ľavú časť tváre má
zjazvenú, tento pás zhojených rán a škrabancov zasahuje aj dotyčný orgán
zraku... Heh...zraku. To ľavé oko je sklenené. Napojené na optické
nervy, aby sa hýbalo, avšak...Zelenkavá dúhovka nič nevidí. A ani nikdy
nebude. Na toho, čo mu to urobil už dávno zabudol. Už sa tým netrápi, je
mu to jedno. Naučil sa žiť bez rúk len s jedným okom. Má osobu, ktorú
miluje. Je šťastný.
-PRINCE! Hádaj čo je dnes? Vieš čo je
dnes, Prince argentin?- prehol sa cez stôl a naklonil sa tvárou k
mužovi, ktorého tituloval Prince.
-Nie. Ale keď si sem vlietol
tak nadšene že si my vykopol dvere, určite mi to rád povieš.- odpovedal
opýtaný sladko a dal zlatovlasému votrelcovi pusu na pery. Vrátil sa k
vypisovaniu svojich papierov.
-Náhodou...Ty si na to zabudol!-
-Na čo som zabudol?- spýtal sa Kazekage naoko ľahostajne, nezdvíhajúc oči od papierov.
-Ty
si fakt taký vygumovaný alebo sa mi to zdá? Moje narodeniny predsa!
Pamätáš? Osemnásť! Sľúbil si mi že ma vezmeš na ramen alebo na sake! A
ty si tu sedíš a lúštiš tie tvoje papierovačky!-
-Ach Rose, tak toto ťa žere? Ak je to jediný problém..- povedal Gaara a vstal od stola.
Prešiel k dverám a do chodby zakričal meno svojho brata.
-KANKUROOOOOOOOOOOOOOOO!-
Hnedovlasý muž okamžite nabehol do miestnosti a formálne sa náznakom pohybu hlavy Gaarovi uklonil. -Áno Gaara?-
-Podpíšeš
pre Konohagakure tie doklady o spojenectve proti Vodopádovej a
Dažďovej, a napíšeš podrobnosti o vyslaní vojakov na podporu, potom ti
to podpíšem. Dohliadneš na výstavbu tých nových domov v západnej štvrti,
privítaš delegáta z Iwagakure a prerokuješ s ním naše spojenectvo.
Pošleš správu Rokudaimemu Uzumaki, že by som sa s ním rád stretol a
prebral pár vecí osobne, a bol by som rád ak by do Suny prišiel aj s
Haruno Sakurou aby sme prejednali podrobnosti o práci Medic ninjov v
prípade vojny. Ďakujem. Vrátim sa až večer, idem von s Deim, ok? -
Rýchlo odmlel Gaara Kankurovi inštrukcie uväzujúc si dlhé červenohnedé
vlasy do copu a meniac dlhý splývavý odev Kazekage za obyčajné čierne
nohavice s mikinou. Hranaté okuliare si strčil do vačku a naposledy sa
pozrel do zrkadla.
Vzal Deidaru za rameno a vyviedol ho z miestnosti.
Pobrali sa do neďalekej reštaurácie. Vybrali si stôl s dvoma stoličkami úplne v rohu. Gaara objednal dvakrát ramen.
-Prince?-
začal Deidara rozhovor a zatriasol hlavou aby dostal ofinu z očí.
Vynorila sa mu spomienka. Jedna z Gaarových prvých požiadaviek na
ochranu jeho identity...Zmena účesu. Deidara sa nijak nebránil krátkemu
strihu, ale ofinu padajúcu do tváre si chcel ponechať. Lenže teraz sa mu
miesto do jedného oka kĺzala do oboch. Výsledok Gaarovho trojročného
snaženia svojho priateľa akokoľvek k svetu ostrihať.
-Nech sa
páči, dvakrát stredný ramen, jeden vegetariánsky, jeden extra pálivý!
Prajem vám dobrú chuť!- preniesla spevavo mladá čašníčka a položila pred
dvoch mladých mužov misky s cestovinami.
Gaara sa usmial a
jednoduchým pohybom oddelil od seba paličky. Deidara sa snažil
nasledovať jeho príklad, ale...zistil že ak sa o to pokúsi pomocou úst,
takmer si zlomí zub. Kazekage sa len sladko uškrnul a natiahol sa ponad
stôl aby svojmu priateľovi pomohol. Vzal do rúk paličky a oddelil ich.
-Niečo
si hovoril, kým sme boli tak hnusne prerušení! Dopovedz to, prosím..-
spytoval sa Gaara s predstieranou nevinnou detskou zvedavosťou, strkajúc
Deidarovi do úst cestovinu.
Ten chvíľku mlčal, kým pár dlhých
špagiet z misky vycucol a prehltol. Vystrel sa, aby pozeral Gaarovi do
tyrkysových očí, a rozhovoril sa.
-Prince...Kedysi som sa bál. Bál som sa, že on
si pre mňa príde, že sa pre mňa vráti. Nestalo sa tak. Povedal si, že
zabudnem, že raz zabudnem na to čo mi urobil, že zabudnem na tú bolesť
čo mi spôsobil. Pravda. Zabudol som. Ale...nezabudol som na hrozbu.
Stále som sa desil toho, že ma pozoruje, číha v tieňoch a len
čaká...Čaká na vhodnú príležitosť, aby dokonal svoje špinavé dielo. A
teraz začínam cítiť, že tá chvíľa je čoraz bližšie...mám stále väčšie
obavy, že umriem. Nebojím sa, že ma zabije v spánku, to teda nie. Taký
on nie je. Chce ma ponížiť. Chce ma ponížiť pod úroveň ľudskej
dôstojnosti, urobiť so mňa menej ako zviera...A až potom ma
zabije. Nebojím sa smrti, ani bolesti. Nerobí mi to problém... Ale to,
čoho sa najviac na svete desím...je že by sa ten bastard pokúsil ti
ublížiť...To by som...neprežil.. .-
Musel prerušiť reč.
Pokračovať mu bránil nečakaný, vášnivý bozk od Gaary. Poddal sa mu.
Úplne sa odpútali od reality. Znova a znova sa bozkávali. Nikto si ich
nevšímal, každému bol jeden zamilovaný párik láskajúci sa v rohu malej
reštaurácie úplne ukradnutý. Až na jednu osobu. Jedna osoba si ich
všímala až príliž. Kútikom oka sledovala scénku a zatínala päste.
-Hidaki!- ozval sa chrapľavý mužský hlas z reštauračnej kuchyne. Mladá žena odtrhla oči od výjavu, ktorý doteraz sledovala.
-Už
idem.- odsekla nahnevane. Vošla do kuchyne, a vychutnala si zdesený
pohľad šéfkuchára, keď zrušila premenné jutsu. Uľahčila mu od hlavy. V
svetle neónovej lampy sa zablysla čepeľ kosy.
-Som späť.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára