Princ a Ruža 1

V hlbokom lese kráčali tmou dve postavy zaodeté v tmavých rúchach. Šli potichu, a dusivé a ťažké ticho sa rozliehalo aj všade okolo nich. Akoby les sám schválne stíchol a zadržal všetky zvuky. Akoby sa bál.

-Si si istý, že to chceš?- prelomil mlčanie jeden z dvoch tajomných pútnikov.

-Áno, som, Konan. Chcem to urobiť....Ja.....Musím to urobiť.

A ona mlčala. Zostala ticho a v tme sa naňho zarmútene dívala. Stála a len sa pozerala, nič viac neurobila, nepohla sa, nezastavila ho. Neurobila vôbec nič.

-Konan, pochop.......Ja už to viac neznesiem, nedokážem žiť s predstavou, že nakoniec budem musieť zabiť toho, koho milujem.... Nedokážem to. Musíš to pochopiť!

A ona pochopila. Porozumela.

Ticho. Ťaživé a temné ticho. Jemne sa nahla k mladému spoločníkovi a vložila mu do ruky malý predmet. Drobnú holubičku z papiera.

-Opatruj sa, Konan.- povedal mladík a prešiel jej rukou po lesklých modrých vlasoch. -A pamätaj si...Dnes si tu nebola, dobre? Od včerajšej noci si ma nevidela, nechcem ti spôsobiť problémy. Pôjdu po mne, nie po tebe. Zbohom. Konan.

-Kam pôjdeš?- spýtala sa potichu, takmer zúfalým hlasom.

-Ja neviem.- odpovedal, rýchlo sa odvrátil a utiekol.

Vbehol do tmy a stratil sa jej z dohľadu. Vedela, že to bude navždy, vedela, že ho videla poslednýkrát v živote, a vedela, že to pokazila. Nepriznala sa mu, čo k nemu cíti, a teraz to neurobí už nikdy. Po lícach jej stiekli dve veľké slzy. Prvý a posledný raz v živote Konan plakala. A nikto vtedy nevedel, aký bude jej život krátky.

Temnota ju obostrela, a kruté ticho jej tlačilo na hlavu ako stokilové závažie. Úmorne sa snažila začuť aspoň nejaký šuchot listu stromu, nejakú známku jeho prítomnosti... Ale nepočula vôbec nič. Už bol preč. Bol navždy preč, to si uvedomila. A ťarcha tohto vedomia ju týrala, chcelo sa jej kričať...No nemohla.

Vstala, obrátila sa a pomaly kráčala späť do úkrytu Akatsuki.

-Zabijú ťa. Oni ťa nájdu láska, a zabijú ťa. Zbohom. Deidara.

...............

Deidara utekal rozľahlým, tmavým lesom. Myslel na veľa vecí. Myslel na veci, čo zanechal za sebou, na smutnú tvár modrovlasej mladej ženy, a na tie, ktoré ležali rozostrené pred ním. Myslel na budúcnosť, na možnosti a scenáre. Budú ho hľadať? Určite budú. Budú sa chcieť pomstiť za jeho zradu...mučiť ho, zabiť ho, a jeho telo nechať rozvláčiť vlkmi....Otriasol sa pri tom pomyslení.

Po dlhom, skoro trojhodinovom behu už začal pociťovať značnú únavu. Na horizonte už sa začínala obloha sfarbovať do svetlejších odtieňov modrej. Deidara si vzdychol a zastal.

-Bude svitať..- zašepkal si sám pre seba a sadol si na tvrdú zem. Z lesa vybehol už pred hodnou chvíľou, možno aj hodinu dozadu, a už bol dosť ďaleko od posledných stromov.

Spod plášťa vytiahol malú tašku, čo mal prehodenú cez rameno. Pôvodne mienil bežať celú cestu do cieľa bez zastavenia, ale jeho telo mu neustále pripomínalo, že aj on je len človek, a musel zastať. Rýchlo dýchal, a trvalo mu dosť dlho kým bol schopný napiť sa vody tak, aby sa nezačal dusiť.

Nemal so sebou nič, len jednu fľašu vody. Trochu sa osviežil, potom ju uložil späť do tašky, vstal, oprášil sa, a znova vyrazil. Bol by použil hlineného vtáka a letel na ňom, keby sa nebol bál, že ho tak ľahšie vystopujú.

Deidara nebol hlupák, vedel čo má robiť a ako má prežiť. Osud však jeho život zriadil práve tak, ako to chlapec nechcel. Po dvoch dňoch cesty sa dostal k púšti. Bola rovnako temná a tichá noc, ako tá, ktorá bola jeho poslednou nocou v organizácii Akatsuki, a poslednou nocou života Konan.

Všade naokolo bola tma a ticho. Rovnaké ťaživé ticho, ako tú noc pred približne štyridsiatimi ôsmimi hodinami. Deidara pociťoval blízkosť púšte aj na svojom tele, neznesiteľné teplo ho prinútilo vyzliecť si a zahodiť čierny plášť, ako čiernu spomienku na minulý život. K Akatsuki ho už nič nepútalo, na chvíľku sa nechal pohltiť sladkou naivitou a pocitom, že je konečne voľný.

Keď sa mu už nohy začali zabárať do drsného piesku, Deidara zastal. Po svojej pravici zaregistroval veľkú skalu. Už riadne unavený mladík si ľahol vedľa nej, aby bol chránený a ukrytý aspoň zo strany, z ktorej cítil hrozbu, a vychutnávajúc príjemný chlad púštnej noci ležal otočený tvárou k cieľu, k Dedine ukrytej v piesku. K Sune.

Keď už skoro zaspával, stalo sa niečo, čo by nečakal. Nečakal tak skoro. Bol objavený. Spoza veľkého kameňa sa mu za hlavou vynoril jeho posol smrti.

-Ahoj, maličký...- zašepkal mu do ucha. Deidara sa šklbol, okamžite vyskočil na nohy a odbehol o tri metre. V tme nepriehľadnej ako čierna smola videl ledva temný obrys doterajšieho úkrytu, a siluetu postavy. Postavy s kosou s troma ostriami.

-Ty?-